Europol musí odtajniť spis o Kočnerovi, patálie so súdnou mapou a nestranní prokurátori

Vo vlastnej veci

Ospravedlňujem sa, že minulý týždeň newsletter Bez názvu nevyšiel. V piatok som ho síce začal písať, ale dokončiť som ho už nestihol – v sobotu 17. júna sa mi narodila dcéra a partnerku som sprevádzal počas pôrodu aj po ňom. Ďakujem, že túto situáciu chápete.

Toto vydanie newslettra je trochu dlhšie, pretože v ňom spájam rozpísané poznámky z minulého týždňa s tými aktuálnymi.

Kritický odkaz pre oba fanúšikovské tábory

Ústavný súd nevyhovel návrhom skupiny poslancov a prezidentky na vyslovenie nesúladu paragrafu 363 Trestného poriadku s ústavou. Žiaden z dvanástich sudcov k 56-stranovému rozhodnutiu nepripojil odlišné stanovisko.

V rozhodnutí sa objavilo niekoľko príkladov, ktoré som spomínal v predchádzajúcich vydaniach newslettra Bez názvu. Ústavný súd nimi ilustruje, že paragraf 363 nepredstavuje neprijateľný zásah do súdnej moci. Ide napríklad o situácie, že prokurátor prepúšťa obvineného z väzby, do ktorej trestne stíhanú osobu predtým vzal súd; rádoví prokurátori bežne rušia obvinenia na základe podanej sťažnosti, čím rozhodujú o „nevine“ a teda môžu zapríčiniť, že sa prípad nikdy nedostane pred súd; taktiež podmienečne zastavujú trestné stíhanie, čím tiež rozhodujú o „nevine“ a prípad sa nedostane pred súd a tak ďalej a tak podobne (napríklad body 131 až 136, bod 179, 191 a iné). Ústavný súd si všíma, že navrhovatelia tieto situácie nechali bokom a nevidia v nich rozpor s ústavou, hoci je to isté ako v prípade, že obvinenie mimoriadne ruší generálny prokurátor postupom podľa paragrafu 363 Trestného poriadku.

Osobitne sa Ústavný súd venoval tomu, že ústava zveruje súdom rozhodovanie o „vine a treste“, nie rozhodovanie o nevine (bod 196 nálezu a nasledujúce). V tomto smere ide o podobnú úvahu, ktorú už skôr publikoval sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko na Právnych listoch: „Nikde v ústave sa nepíše, že len súd by bol oprávnený rozhodovať o nevine. Na tomto je pritom vybudovaný trestný proces na Slovensku, nakoľko o ‚nevine‘ obvineného v prípravnom konaní rozhoduje len a výhradne prokurátor.“

Z nálezu je cítiť, že Ústavný súd si dával pozor, aby formuláciami nezasiahol do napätých vzťahov medzi predstaviteľmi orgánov presadzovania práva. Napriek tomu však obsahuje po kritickom odkaze pre každý z pomyselných názorových táborov. Vo výsledku preto rozhodnutie pôsobí vyvážene.