Niečo podobné už riešil európsky súd a v hlave sudcu spravodajcu

Zhodnúť sa nevieme už ani na faktoch

Tento týždeň ma dve zdanlivo nesúvisiace udalosti popchli k obave, že sme dosiahli novú úroveň verejnej debaty o justícii (ale určite nielen o nej), v ktorej už viac ani vzdialene nebude záležať na faktoch. 

Popravde, epizodicky mi to prichádzalo na um od roku 2020, ale dosiaľ vždy som tú obavu po pár dňoch vyhnal z mysle ako prehnanú, pretože vždy ma potom rozhovory s blízkymi aj vzdialenejšími ubezpečili, že síce máme odlišné názory (zjednodušene sme sa rozdelili na tých, ktorí hovoria, že keď sa rúbe les, aj triesky lietajú a tých, ktorým je bližší názor, že cesta je dôležitá rovnako ako cieľ a preto sa nedá dosahovať za akúkoľvek cenu), ale vždy sme sa dokázali zhodnúť na základných faktoch, východiskách. Teraz ma táto obava drží už niekoľko dní a žiadne podobné upokojenie neprichádza.

V pondelok 19. februára denník Sme zverejnil analýzu dát o zverejňovaní zákonov v Zbierke zákonov a konštatoval, že vláda robí pri publikácii noviel trestných predpisov obštrukciu. Noviny pritom korektne opisujú zistenia z analyzovaných dát, že v priebehu rôznych vlád publikácia zákonov trvala aj dva týždne. Článok pritom vyšiel na tretí deň od podpisu noviel prezidentkou. Ako teda došli k tomu, že ide o obštrukciu? Sme tvrdí, že publikácia zákonov schválených v skrátenom legislatívnom konaní (čo je aj prípad noviel trestných predpisov) spravidla trvá najviac tri dni.

Ak sa vezmú do úvahy dáta o zverejňovaní zrýchlených zákonov od roku 2010 (od vlády Ivety Radičovej, cez Roberta Fica II. a III. až po vládu Petra Pellegriniho), nedá sa dopracovať ku konštatovaniu, že by to „spravidla trvalo najviac tri dni“. Priemer je týždeň, ale nebolo výnimočné, že to trvalo aj dlhšie. 

Dĺžka publikácie noviel je dôležitý argument, pretože ak by sa skutočne v súvislosti s ňou dialo čosi neštandardné, Ústavnému súdu sa bude ľahšie ospravedlňovať, že aj on v reakcii na to príjme neobvyklé rozhodnutie.

Popchlo ma to natoľko, že som napísal riaditeľovi vydavateľstva Petit Press Alexejovi Fulmekovi, ktorého som vnímal ako oporu pred odchodom zo Sme v roku 2021. „Zamrzol som pri tom, pretože toto je moment, v ktorom akoby už nezáležalo ani na objektívne merateľných dátach a faktoch,“ napísal som.

„Adam, ten náš text som ešte nečítal, takže naň v tejto chvíli neviem zareagovať, ale všeobecne môžem povedať, že sa mi zdá, že vývoj v našej spoločnosti sa blíži parametrami k ‚vojne‘, kedy dominuje propaganda a nie racionalita a fakty. Žiaľ, začína to byť zjavné z oboch strán. Je to niečo, na čo roky upozorňujem, lebo to vedie ku tragédiám a síce nájdete pôvodcu (pre mňa je to smerácka partia), ale obe strany sa začnú dopúšťať pod tlakom tak neospravedlniteľných krokov, že sa nakoniec neviete rozhodnúť, kto má pravdu a kto nie. Ničí to na dlhé roky štruktúru spoločnosti, zdeformuje to prirodzené inštinkty (cit pre to, čo je správne a čo nie), ničí to spravodlivosť, ktorej sa potom dlho nedovoláte,“ odpísal mi.

Vnímam to ako presný opis súčasnej situácie, ale ako z toho von? V posledných rokoch ešte ako-tak fungovala polemika, ktorá aspoň o kúsok zbližovala názorovo znepriatelené strany. Ale druhá udalosť z tohto týždňa ma núti pochybovať, či to ďalej funguje.

V stredu popoludní totiž nakrátko ovládol internet debatný duel medzi poslancom Smeru Erikom Kaliňákom a komentátorom Denníka N Mariánom Leškom na Startitupe. Debata súvisela s kriminalistickou analýzou nahrávky stretnutia medzi prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúre a medzičasom právoplatne odsúdeným expolicajtom Mariánom Kučerkom (o jeho vine právoplatne rozhodol sudca, ktorý podľa Ústavného súdu nebol nestranný a väzobnú časť prípadu už preveruje Európsky súd pre ľudské práva, pozn.). 

Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic ešte vlani v novembri s odvolaním sa na vyjadrenie Kriminalisticko-expertízneho ústavu povedal, že nahrávka je zostrihaná a upravovaná. „Je to taký zvukový deepfake,“ vyhlásil.