Obhajca M. Mandzák: Spolupracujúceho svedka vytiahli z väznice a nevieme, čo s ním polícia robila

Advokát MICHAL MANDZÁK zastupuje obvinených a obžalovaných vo viacerých sledovaných kauzách. Niekoľko úspechov zaznamenal na Európskom súde pre ľudské práva, kde majú aj teraz jeho klienti prijaté sťažnosti na ďalšie konanie. 

Napríklad prípad Mucha proti Slovenskej republike výrazne ovplyvnil podobu trestnej justície – sudcovia, ktorí ľahkovážne sformulujú rozsudok o schválení dohody o vine a treste, nesmú rozhodovať o spoluobvinených, ktorí sa k trestnej činnosti nepriznávajú. 

Práve to bol dôvod, pre ktorý pred niekoľkými dňami päťčlenný dovolací senát Najvyššieho súdu zrušil doživotný trest pre Róberta Lališa, údajného bossa mafiánskej skupiny sýkorovcov. 

Už pred siedmimi rokmi ten istý názor prezentoval senát vtedajšieho sudcu Najvyššieho súdu Štefana Harabina, ale väčšina stakeholderov ho spochybňovala. „Absurdné,“ reagoval vtedajší advokát Daniel Lipšic na premisu, že sudcovia, ktorí schvaľovali dohody o vine a treste by nemali dostatok nestrannosti súdiť nepriznávajúcich sa spoluobvinených. Dnes je z toho štandard. Ale trestné stíhanie sýkorovcov zbytočne stratilo sedem rokov. 

„Na Slovensku sme v určitých prípadoch, v záujme akéhosi vyššieho princípu mravného, v záujme potrestania páchateľa za akúkoľvek cenu, problematické otázky zametali pod koberec. V záujme toho, aby pán Lališ alebo iní médiami označovaní kriminálnici boli potrestaní, sa spravodlivosť krivila. Sudcovia sa tomu podriaďovali len preto, aby neboli perzekvovaní za to, že si dovolili povedať, že aj údajný zločinec má právo na spravodlivý proces a musia byť zachované elementárne princípy,“ tvrdí M. Mandzák.

Teraz patrí k jeho najsledovanejším kauzám Mýtnik. Prípad, v ktorom stojí pred súdom podnikateľ Jozef Brhel st. V ére predchádzajúcich vlád Smeru mu bol pripisovaný veľký vplyv. Prokuratúra ho viní, že vtedy vraj skryto profitoval z dodávok údajne predražených analytických a kontrolných systémov finančnou správou. Vraj došlo k škode za viac než 45 miliónov eur, hoci ani obžaloba nepopiera, že štátu tieto systémy priniesli násobne vyššie dodatočné rozpočtové príjmy. Špecializovaný trestný súd v priebehu dvoch rokov pojednával tento prípad už takmer tridsať dní.

Obhajobe sa vo februári tento rok podarilo dokázať, že znalecký posudok obžaloby z roku 2021 nesedí. Znalec totiž súdu predložil cenník, z ktorých vraj vychádzal, tie sú však z roku 2023. Polícia preto už začala trestné stíhanie pre marenie spravodlivosti a podozrenie z nepravdivého znaleckého posudku. „Očakávam, že prokuratúra sa zariadi s ohľadom na to, že sme preukázali sfalšovanie cenníkov. Očakávam, že sa vysporiada s právnou kvalifikáciou skutku, ktorý teraz kvalifikuje ako porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku. Ak bude trvať na tomto nezákonnom a sfalšovanom dôkaze, môže to podľa mňa nadobudnúť až trestnoprávny rozmer,“ tvrdí obhajca. 

V rozhovore viackrát opakuje, že kauzu Mýtnik vníma ako politický proces, v ktorom boli dopredu označení vinníci a tomu sa podriadilo dokazovanie. Rovnako vníma aj kauzu Kaifáš, v ktorej bol protiprávne vzatý do väzby jeho kolega advokát Mareka Para. „Cítil som to tak, že sa vytvorila určitá skupina ľudí, ktorá v záujme domnelej spravodlivosti chcela stíhať oligarchov, vysokopostavených funkcionárov či politikov za každú cenu, hoci k tomu neboli dostatočné dôkazy.“

Vôbec prvýkrát hovorí o podozrení, že vyšetrovateľka kauzy Mýtnik Monika Barčáková klamala vo februárovej výpovedi pred súdom, pretože podľa obhajcu zamlčala neoficiálne kontakty s korunným svedkom prípadu – bývalým prezidentom finančnej správy Františkom Imreczem. Dokazujú to záznamy z odpočúvania kancelárií vyšetrovateľov NAKA a správy o eskortách F. Imreczeho z väzby. „Tu bola spolupracujúca osoba vytiahnutá z väznice a my nevieme, čo sa s ňou dialo,“ tvrdí M. Mandzák a vyslovuje podozrenie, že vyšetrovateľka tento čas využila, aby F. Imreczeho pripravila na oficiálny výsluch v kauze Mýtnik. 

V rozhovore sa tiež vyjadruje k hodnoteniu zákonnosti benefitov, ktoré by mal Špecializovaný trestný súd vykonať podľa novely Trestného poriadku a varuje, že aj Mýtnik môže stretnúť podobný osud ako sýkorovcov – pretože súd sa neústupčivo odmietol obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s dôležitou otázkou, či boli kľúčové dôkazy (bankové výpisy z cudziny) získané zákonne. „Na tom vidíte ten problém – máme tu pochybnosť, ale radšej ten problém posunieme na neskôr, radšej sa prikloníme k šedej zóne nezákonností.  len preto, aby sme dosiahli želaný výsledok. Je to nepochopiteľné.“

Na začiatok pár aktuálnych otázok k iným kauzám, ktoré zastupujete. Pred niekoľkými dňami päťčlenný dovolací senát Najvyššieho súdu zrušil odsudzujúci rozsudok za sériu vrážd pre Róberta Lališa, prezývaného Kýbel, údajného bossa mafiánskej skupiny sýkorovcov. Prečo?

Pretože nebola rešpektovaná prezumpcia neviny. S kolegom Marekom Parom sme od začiatku upozorňovali, že systém, ktorý na Slovensku funguje v súvislosti so schvaľovaním dohôd o vine a treste nie je správny. Upozorňovali sme, že ním dochádza k porušovaniu prezumpcie neviny a je iba otázkou času, kedy rozsudky, ktoré tento mechanizmus vyprodukoval, budú vyhlásené za nezákonné, či už vnútroštátnym dovolacím senátom, Ústavným súdom alebo Európskym súdom pre ľudské práva.

Skúste však konkrétne vysvetliť, v čom spočíva chyba, ktorá bola dôvodom mimoriadneho zrušenia doživotného trestu pre pána Lališa. 

Spočíva v tom, že sudcovia, ktorí v minulosti prijímali rozhodnutia ohľadom spolupáchateľov, či už vo forme obyčajného spolupáchateľstva, organizovanej alebo zločineckej skupiny (vážnejšie formy zločinného spolčenia, pozn. autora) môžu súdiť ostatných obžalovaných za ten istý skutok. Otázka znie, či tí sudcovia majú naďalej dostatok nestrannosti. Judikatúra ESĽP hovorí, že môžu súdiť aj ostatných spolupáchateľov, ale musia byť splnené viaceré kritéria. Ak som pochopil správne Špecializovaný trestný súd a zrušený Úrad špeciálnej prokuratúry, tak oni túto debatu zúžili na to, či je v rozsudku identita spolupáchateľov uvedená iniciálkami. No ten problém je oveľa, oveľa širší a myslím si, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu, ale ani ostatných všeobecných súdov v tom nemajú doteraz jasno.

Aké sú tie kritéria?

Prvé základné kritérium je, že prísediaci sudcovia sa nemôžu podieľať na rozhodovaní o ďalších spolupáchateľoch. Ak sa raz podieľali na rozhodovaní, o ostatných obžalovaných z tej istej skupiny rozhodovať nesmú.

Hovoríte o sudcoch z ľudu, neprofesionálnych sudcoch, ktorí však na Špecializovanom trestnom súde nepôsobia a vystupujú iba v prípadoch vážnejšej kriminality na ostatných všeobecných súdoch.

Áno a preto toto ani nie je problém na Špecializovanom trestnom súde, ale iba ostatných všeobecných súdoch. Druhé kritérium, ktoré musí byť dodržané, že súd si pri novom spolupáchateľovi nesmie prevziať výsledky dokazovania z rozhodovania o predchádzajúcom. Žiadne listinné dôkazy, svedecké výpovede či znalecké posudky. Tretie kritérium je rešpektovanie prezumpcie neviny vo vzťahu k aktuálne súdenému spolupáchateľovi a ďalším účastníkom trestného činu, ktorí ešte neboli právoplatne odsúdení.

Čo to znamená v praxi?

Podľa štandardov Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie to znamená, že výrok rozsudku, ktorým sa schváli dohoda o vine a treste, prípadne sa príjme vyhlásenie o vine niektorého z obžalovaných, musí jasne definovať, že vina ostatných osôb je riešená v inom konaní a táto vina nebola zákonným spôsobom preukázaná. Jednoducho to musí odznieť, nie je to problém iniciálok. 

Z perspektívy dnešného stavu to znie, akoby ste tu vysvetľovali úplne samozrejmosti, ale nie je to tak. Predchádzalo tomu niekoľko rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá ste zastupovali. Najprv ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu práv Pavla Muchu, pretože ho odsúdil senát Špecializovaného trestného súdu, ktorý predtým schvaľoval dohody s jeho priznávajúcimi sa spoluobžalovanými. Nasledovalo rozhodnutie v prípade Dávida Krátkeho, v ktorom konštatuje ESĽP ten istý problém. Bezprostredne potom dovolací senát Najvyššieho súdu obom bratom Krátkym zrušil doživotné tresty, čo znamená, že ich čaká nové súdne konanie. Nasledovalo rozhodnutie dovolacieho senátu o pánovi Lališovi. Všade bol problém, že obžalovaných súdili sudcovia, ktorí porušili prezumpciu ich neviny spôsobom, akým predtým rozhodovali o ich spoluobvinených. Zdá sa, že postupne ustálil štandard, že to tak nie je v poriadku. Vyplýva to aj z vašej praxe?

Čiastočne áno. Ale opätovne tu vidím problém, najmä v súvislosti s prijímaním vyhlásenia o vine. Ústavný súd si v najnovšom náleze (zo 7. decembra 2023, dostupný na webe súdu pod číslom III. ÚS 589/2023, pozn. autora) túto tému vysvetľuje po svojom, jeho právny názor je v príkrom rozpore s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-709/18, ktoré jednoznačne formulovalo kritéria, ktoré musia byť dodržané pri prijímaní vyhlásenia o vine a doktor Šamko (predseda trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave sudca Peter Šamko, pozn. autora) to na Právnych listoch dokonca propaguje, že áno, pri dohodách sa uplatňuje rozsudok ESĽP v prípade Mucha proti Slovenskej republike, ale pri vyhláseniach o vine nie. Myslím si, že do budúcnosti si zarábame na ďalšie problémy, ktoré budú predmetom konaní pred dovolacími senátmi Najvyššieho súdu, Súdnym dvorom EÚ alebo ESĽP. 

Aby chápal aj laický divák a poslucháč, o čom sa tu rozprávame. Ide o situáciu, že v skupinovom prípade napríklad jeden z desiatich obžalovaných na začiatku hlavného pojednávania vyhlási, že je vinný a súd následne rozhodne, či vyhlásenie prijíma alebo nie, ak áno, vina tohto obžalovaného sa už nedokazuje. Odbornú verejnosť rozdeľuje otázka, či prijatím vyhlásenia o vine nedochádza k porušeniu prezumpcie neviny ostatných spoluobžalovaných v tej istej veci, ktorí sa nepriznávajú a obvinenie odmietajú. Vy hovoríte, že správnou praxou by malo byť, že senát vyhlásenie o vine neprijme, kým nerozhodne, či to, k čomu sa priznáva, je naozaj reálne, tak?

Áno alebo vyhlásenie o vine príjme, ale pod podmienkami, ktoré som spomenul. Musí tam jasne a vyslovene odznieť, že vina ostatných obžalovaných bude predmetom samostatného dokazovania, nie je preukázaná a bude riešená osobitným súdnym rozhodnutím. Jednoducho prijatie vyhlásenia o vine nesmie kontaminovať ostatných spoluobžalovaných.

Ibaže v prípade zločineckých skupín to bude delikátne, pretože často neviete rozsudok formulovať bez toho, aby ste do toho zahrnuli aj zvyšok údajnej partie.

Áno, v prípad zločineckých skupín to bude obťažnejšie, sudcovia zrejme budú opatrnejší a asi nebudú vyhlásenia o vine prijímať, ale v konaní zohľadnia tento postoj páchateľov. Teraz sa to však zväčša robilo šablónovito. No musím zároveň oceniť, že potom, čo bolo 28. mája 2020 prijaté uznesenie Súdneho dvora EÚ, ktoré sa vyslovene vzťahuje k uzneseniam o prijatí vyhlásenia o vine a toto konania inicioval slovenský Špecializovaný trestný súd, sme publikovali s kolegom Parom článok na Právnych listoch a už tri-štyri dni potom sudcovia všeobecných súdov začali ten právny názor Súdneho dvora EÚ aplikovať. Prekvapuje ma, že Špecializovaný trestný súd, niektoré okresné súdy, ale aj III. senát Ústavného súdu to ignorujú.

Som rád, že spomínate váš článok z roku 2020. Vy ste s Marekom Parom už v roku 2017 tento problém pomenovali, ale médiá i časť odbornej verejnosti sa vám takpovediac vysmiali. V roku 2017 došlo k opakovanému zrušeniu doživotného trestu pre pána Lališa senátom Štefana Harabina. Kritizoval to isté, čo v roku 2024, o sedem rokov neskôr, kritizuje dovolací senát Najvyššieho súdu. Advokát, neskorší špeciálny prokurátor, Daniel Lipšic vtedy vyhlásil, že ide o absurdnú premisu. Monika Tódová z Denníka N napísala, že rozhodol v prospech mafie, zaznievali výzvy na jeho stíhanie. Teraz tu pokojne debatujeme o tom, do akej miery je tento názor prijímaný, čo sa dá ešte zlepšiť, aby to dobre fungovalo, ale už vás nikto nezosmiešňuje, že je to nezmysel. Naopak, názor, že sudca je vylúčený, ak pri schvaľovaní dohody ľahkovážne formuluje rozsudok je asi už ustálený. Ako to celé spätne vnímate? 

Prvý, kto povedal, obrazne, že cisár je nahý, bol práve Štefan Harabin. Vtedy som ešte pána Lališa nezastupoval, ale rozhodnutie senátu Š. Harabina sa ku mne už vtedy dostalo a bolo podrobne odôvodnené práve s ohľadom na aplikáciu práva Európskej únie, smernicu o posilnení niektorých aspektov prezumpcie neviny. Jednoducho, ak si to prečítal nezaujatý čitateľ s právnickým vzdelaním a minimálnou praxou, tak to bolo evidentné – tento stôl v štúdiu je sivý, tak nemôžem tvrdiť, že je biely alebo červený. Áno, môžem sa rozprávať o odtieni, či je slabo sivý alebo tmavo sivý. 

Na Slovensku sme v určitých prípadoch, v záujme akéhosi vyššieho princípu mravného, v záujme potrestania páchateľa za akúkoľvek cenu, problematické otázky zametali pod koberec. V záujme toho, aby pán Lališ alebo iní médiami označovaní kriminálnici boli potrestaní, sa spravodlivosť krivila. Sudcovia sa tomu podriaďovali len preto, aby neboli perzekvovaní za to, že si dovolili povedať, že aj údajný zločinec má právo na spravodlivý proces a musia byť zachované elementárne princípy. 

Áno, pán Lipšic to bral väčšinou s posmechom. Na Slovensku k tomu dokonca zasadalo trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu, nesprávne zjednotilo súdnu prax a najsmutnejšie na tom je, že aj Ústavný súd sa k tomu pridal a vždy sa odvolával na nesprávne zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia. Znamená to, že nezlyhal len Úrad špeciálnej prokuratúry, ale išlo o zlyhanie systému, zlyhal aj Špecializovaný trestný súd, Najvyšší súd, Ústavný súd a teraz iba zbierame plody týchto zlyhaní.

Pred siedmimi rokmi bola kritika tohto právneho názoru založená aj na kontroverznosti Štefana Harabina a ani ja nepopieram, že ako predseda Súdnej rady napáchal v justícii aj zlé veci. Myslíte si, že ak by v roku 2017 podobne kritické rozhodnutie k nestrannosti sudcov prijal iný senát Najvyššieho súdu, médiami obľúbený senát, tak by to celé dopadlo inak? 

Nie som v tom nestranný a ani môj názor nie je, pretože sme s pánom Harabinom v priateľskom vzťahu. Môžete mať na neho všelijaký názor, ale myslím si, že toto rozhodnutie, v tom období, týkajúce sa takého prípadu, bol schopný prijať iba senát Š. Harabina. 

Písal som o tomto prípade, že tu môže vzniknúť paradox. Stratili sme sedem rokov. Tí, ktorí sa pred siedmimi rokmi usilovali o čo najskoršie odsúdenie a potrestanie pána Lališa, argumentovali nastolením spravodlivosti. Ospravedlňovali tým aj svoju neústupčivosť pri názore o nestrannosti senátu Špecializovaného trestného súdu. Paradoxne nás to môže doviesť k nespravodlivosti, pretože teraz sa potvrdilo, že sudcovia neboli nestranní, pána Lališa čaká nové súdne konanie a v ňom si už svedkovia nemusia pamätať na všetky podstatné skutočnosti. Čo si o tom myslíte? 

V tomto prípade vidím začiatok toho, čo sa naplno prejavilo za vlády Igora Matoviča. Ak sa raz vyberiete na cestu nezákonnosti, začnete uberať základné práva obžalovaným, nasmerujete ten vývoj inam. Idete po šikmej ploche a neviete to dostať naspäť na cestu zákonnosti a spravodlivosti. Ak sa poprie základné právo akým je právo na nezávislý a nestranný súd, čo bolo aj v prípade pána Lališa a ďalších osôb, ktoré boli takto nespravodlivo odsúdené, tak ten súd je iba imitáciou trestného konania, je to imitácia spravodlivosti, všetko je to iba navonok. Aj v 50. rokoch prebiehali súdne konania, ale neboli spravodlivé. 

Vidím isté paralely medzi situáciou v rokoch 2017 a 2018 pri debate o nestrannosti sudcov v prípade pána Lališa a medzi verejným diškurzom po roku 2020. Vtedy tiež zaznievali odborné argumenty obhajcov, ktoré poukazovali na porušovanie prezumpcie neviny, práva na obhajobu. Tiež boli systematicky podceňované a zosmiešňované. Začalo to výhradami k tomu, že obvinení nedostávali celý spis na preštudovanie a končilo sofistikovanými otázkami aké sa objavili v kauze Mýtnik, kde sa senát odmietol obrátiť na Súdny dvor EÚ, hoci išlo o relevantné otázky pre konanie a zodpovedať ich mohol iba Súdny dvor EÚ, čo v budúcnosti pravdepodobne bude vytknuté odvolacím alebo dovolacím súdom. Vidíte v tom aj vy paralely? 

Vidím ich. Kauza Mýtnik je dobrý príklad, pretože je to kauza, ktorá má evidentné známky politického procesu.

Ale potom je tu podotázka – znamená to, že o päť až sedem rokov môžeme pri niektorých exponovaných prípadoch čakať podobné výsledky ako v prípade pána Lališa? 

V kauze Mýtnik som presvedčený, že nebude musieť zasahovať ani dovolací senát. Nemyslím si, že už na úrovni Špecializovaného trestného súdu dôjde k náprave, ale predpokladám, že v rámci riadneho opravného prostriedku sa dočkáme oslobodzujúceho verdiktu. Nezákonnosťami je totiž ten prípad poznačený od samého začiatku. 

Predseda senátu Ján Hrubala prijal obžalobu napriek tomu, že môjmu klientovi bolo evidentne upreté právo na preštudovanie spisu. Je preukázané, že bol práceneschopný, pretože bol sústavne jedenásť mesiacov v nemocnici pre obvinených. Jeho stav bol konštantne deklarovaný väzenským lekárom a aj po prepustení na slobodu jeho práceneschopnosť trvala. Oznámili sme 14. februára 2022, že klient ukončil práceneschopnosť a pán prokurátor nasledujúci deň 15. februára podal obžalobu a neumožnil nám preštudovať si spis. Ani len pár dní nám nedal. Aký legitímny cieľ tým sledoval? Mal zasiahnuť súd, ale nezasiahol, obžalobu prijal a doteraz sa k nepreštudovaniu spisu obžalovaným nevyjadril. 

Druhé závažné a pre mňa dodnes nepredstaviteľné porušenie bolo inštalovanie pána sudcu Stieranku (Rastislav Stieranka, pozn. autora) do senátu samotným predsedom senátu, ktorý má tiež postavenie predsedu súdu. On si v podstate vytvoril svoj vlastný senát. V pôvodnom senáte, keď obžaloba došla na súd, bol tretím členom senátu pán sudca Šutka (Jozef Šutka, pozn. autora), ale v tom čase už bolo Súdnou radou schválené jeho preloženie na Najvyšší súd. Pán predseda súdu a senátu určil bez akéhokoľvek algoritmu náhradného sudcu, ktorý sa po odchode pána Šutku stal riadnym členom senátu. Ak by tam tento náhradný sudca inštalovaný nebol, tak v súlade s rozvrhom práce súdu by tam za tretieho člena senátu nastúpil iný sudca. Pán Hrubala reagoval, že on takto musí prerozdeľovať veci, pretože zohľadňuje pracovnú zaneprázdnenosť jednotlivých sudcov. Ale mnohé rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, ktoré sú postupne prijímané aj našim Ústavnom súdom hovoria, že prerozdelenie vecí a pracovná záťaž sú tak vágne pojmy, že nemajú nič spoločné s transparentnosťou.

Zašli sme do veľkého detailu, tak treba vysvetliť, že predseda Špecializovaného trestného súdu prijal už niekoľko organizačných rozhodnutí, ktorým zmenil obsadenie senátov bez toho, aby išlo o dlhodobú práceneschopnosť alebo iným zákonom vyslovene spomínaný dôvod. Vysvetľuje to snahou o rovnomerné zaťaženie sudcov a zdôrazňuje, že pri tom nemá žiaden zlý úmysel. V jednom z prípadov je už táto jeho prax predmetom preskúmavania Ústavným súdom (prípad je evidovaný pod číslom II. ÚS 4/2024, pozn. autora). No ako ste spomínali kritiku preštudovania spisu, natíska sa iná otázka. Zaznieva aj názor, že áno, v prípravnom konaní sa občas policajt a prokurátor pošmyknú, ale nakoniec v konaní pred súdom sa problém zahojí, tak to nevadí, čo viac chcete. Takže áno, možno ste nemali príležitosť preštudovať si spis pred podaním obžaloby, ale čo na tom, ak hlavné pojednávanie trvá už dva roky a máte ho preštudovaný spredu aj zozadu. Ako na tento argument reagujete?

Právo na preštudovanie spisu je základné právo obvineného, musí byť garantované. Máme k tomu ustálenú judikatúru. Ak dodržané nie je, tak je to dôvod na odmietnutie obžaloby. K tomu v tomto prípade pristupuje špecifická okolnosť, že celé trestné konanie bol klient zdravotne indisponovaný vo väzbe. Vzhľadom na svoje psychické ochorenie nebol schopný vykonávať obhajobu, nebol schopný procesných úkonov. Ak sa v prípravnom konaní rozhodovalo o väzbe, tak nebol schopný zúčastňovať sa ich. Bolo tam stanovisko väzenského lekára, že nie je toho schopný. Jedenásť mesiacov nebol schopný oboznámiť sa s kauzou, pripraviť sa na procesné úkony, potom je prepustený a potom máte od 1. decembra 2021 do 14. februára 2022 čas na zotavenie. Naozaj nevidím dôvod, aby v takej situácii obvinený nemal právo na preštudovanie spisu. Doteraz sme zo strany prokurátora alebo predsedu senátu nepočuli názor, prečo mu bolo upreté.

Ešte sa vráťme k druhej aktualite z posledných dní. Ústavný súd zverejnil odôvodnenie nálezu z prípadu vášho iného klienta a zároveň kolegu advokáta Mareka Paru. Ide o kauzu Súmrak, v ktorej senát 5T Najvyššieho súdu, ktorému predsedal pán Juraj Kliment, vzal pána Paru do väzby. Ústavný súd konštatoval porušenie práva na osobnú slobodu v kontexte porušenia prezumpcie neviny a porušenia práva na nestranného sudcu. Tento prípad si poslucháči a diváci môžu pamätať na základe poznámky, ktorú pán sudca Kliment utrúsil pri ústnom odôvodnení väzobného rozhodnutia – že ide o vztýčený prst všetkým, ktorí by chceli v budúcnosti diskreditovať predstaviteľov orgánov presadzovania práva. Ide o tridsaťstranové rozhodnutie Ústavného súdu. V čom konkrétne vzhliadol porušenie práv pána Paru?

Už na začiatku tejto kauzy som povedal, že je vyfabrikovaná a dúfam, že sa dožijem toho, že vyšetrovatelia a prokurátori, ktorí sa na tom podieľali, budú patrične postihnutí. Skutok bol nezmyselný, dodnes nerozumiem, čo bolo Marekovi kladené za vinu. A malé upresnenie – nebola to kauza Súmrak, ale mala samostatný názov Kaifáš, čo bola narážka na pôvod môjho klienta. To samo osebe je absolútne nepredstaviteľné, aby orgány činné v trestnom konaní takto pristupovali k obvinenému. 

Podstata problému bola opäť v zlom mechanizme. Senát pána Klimenta dopredu kalkuloval, že môjmu kolegovi bude odobraté právo na opravný prostriedok – právo namietať nestrannosť súdu. Vzhľadom na vzťah medzi pánom Parom a pánom Klimentom bola legitímne namietaná jeho nestrannosť, ale preto, aby sa pán Kliment vyhol tomu, aby túto námietku posúdil päťčlenný senát Najvyššieho súdu, tak na tom istom verejnom zasadnutí, kde bola vznesená námietka zaujatosti, rozhodol o vzatí pána Paru do väzby.

Nie preto, že musel rýchlo rozhodnúť o väzbe?

Nie. Ak trojčlenný (väzobný, pozn. autora) senát dostane námietku, vie sa expresne zísť a väčšinou rozhodne, že namietaný sudca nie je vylúčený. Toto uznesenie sa doručí a je tam trojdňová lehota na podanie sťažnosti. O sťažnosti následne rozhoduje päťčlenný (námietkový, pozn. autora) senát Najvyššieho súdu. V prípade pána Paru senát 5T dopredu kalkuloval s tým, aby sa tomuto vyhol. Pritom si myslím, že to vôbec nebolo treba, pretože tí sudcovia v päťčlennom senáte na Najvyššom súde sú funkční, tiež sa dokážu zísť rýchlo. Ak teda pán Kliment nariadil verejné zasadnutie za účelom rozhodovania o väzbe pána Paru, na tom verejnom zasadnutí rozhodli o podanej námietke zaujatosti tak, že pán Kliment vylúčený nie je, tak legitímne očakávanie bolo, že sa verejné zasadnutie odročí, aby o sťažnosti proti nevylúčeniu rozhodol päťčlenný senát. Nemyslím si, že by ten nebol schopný rozhodnúť v intervale niekoľko hodín.

Čo bolo motívom senátu 5T? Sledovali to, aby vznikli fotografie pána Paru s putami?

Problematika pút je samostatná kapitola, tam jednoducho platí, že súd by mal zabezpečiť také opatrenia, aby tie putá v prípade obvinených osôb vôbec neboli, pretože to samo osebe je porušením prezumpcie neviny. V prípade advokáta, ktorý nemá žiaden trestný záznam, nekladie odpor na to nebol žiaden dôvod. 

V čom teda vidíte motív? 

Môžem len špekulovať. Cítil som to tak, že sa vytvorila určitá skupina ľudí, ktorá v záujme domnelej spravodlivosti chcela stíhať oligarchov, vysokopostavených funkcionárov či politikov za každú cenu, hoci k tomu neboli dostatočné dôkazy. Ako v prípade pána Lališa, postupne sa posúvali hranice zákonnosti až podľa mňa skĺzli do šedej zóny nezákonností. Uvedomili si, že do budúcnosti to môže byť problém, tak preto bolo treba pomyselne vztýčiť varovný prst. Ja si myslím, že to celé bola obrana pána Repu (prokurátor zrušeného Úradu špeciálnej prokuratúry Ondrej Repa, synovec Juraja Klimenta, pozn. autora). Ako sa hovorí v štrasburskej judikatúre, vytvoriť chilling effect, odstrašiť – pozor, kto by chcel nasledovať tento prípad, asertívne vykonávať obhajcu, tak môže skončiť takto. Bohužiaľ takto sme to vnímali, my obhajcovia, že všetci tam môžeme skončiť, ak budeme obhajobu vykonávať riadne.

Treba povedať, že ten kontext sedí – dvadsať mesiacov v nezákonnej väzby boladvokát Martin Ribár a Ústavný súd vyjadril obavu, či nie je kriminalizovaný za poskytovanie legitímnych právnych služieb. Obžalovaný Patrik Vidašič v rozhovore opisoval, že mu vyšetrovatelia dopredu avizovali, na zvolenie ktorých obhajcov nemá ani pomyslieť, pretože budú vypočutí ako svedkovia a tak ďalej. No sám hovoríte, že nebol problém prerušiť verejné zasadnutie na dve-tri hodiny, rozhodol by o námietke päťčlenný senát a pán Kliment by mohol naplniť tento pomyselný účel a vziať tak či tak pána Paru do väzby.

To práve nevieme. Ak by totiž prerušil verejné zasadnutie, nemal istotu, že by ho päťčlenný senát z konania nevylúčil.

Nález Ústavného súdu opisuje dve konkrétne výhrady, ktoré spochybňujú nestrannosť pána Klimenta. Jedným z nich je výpoveď advokátky, neskoršej manželky pána Paru, ktorá v nej opisuje, že bola svedkom veľmi intenzívneho verbálneho opovrhovania pána Klimenta pánom Parom. O čo išlo?

Svedkyňa po poučení o následkoch krivej výpovede opísala, že pán Kliment sa v jej prítomnosti a v prítomnosti jej príbuzných vyjadroval na adresu kolegu Paru dehonestujúcu. Tie výroky evidentne signalizovali, že vzťah pána Klimenta ku kolegovi Parovi nebol nestranný a nezaujatý. Nebolo to nič nové pod slnkom, každý má s týmto sudcom nejaký zážitok, ale myslím si, že pri kolegovi Parovi sa to prejavovalo extrémne. Druhá výhrada, ktorú spomínate, že ju formuloval Ústavný súd, súvisela práve s tým vztýčeným prstom. Pre mňa bolo signálom, že sa to nedostalo do písomného vyhotovenia uznesenia, hoci pri ústnom odôvodnení to zaznalo. Ani na moje opakované urgencie, aby to tam doplnili, pretože to zaznelo, to tam sudca Kliment nechcel dať. Ústavný súd mu toto vyjadrenie vytkol, že signalizuje nedostatok nestrannosti. Verím, že si to všimnú ostatné orgány ochrany práva a príjmu patričné opatrenia.

Aká bola reakcia pána Klimenta na výpoveď, že sa mal o pánovi Parovi vyjadrovať dehonestujúco? 

Žiadna. Nepoprel to a ani nepovedal, že by to bola pravda. On však vo vyjadrení pre Ústavný súd nepoprel ani ten výrok o vztýčenom prste. Z celého jeho vyjadrenia mám pocit, že väzba bola vykonaná, prípad naplnil svoj odstrašujúci účinok a tak bol účel splnený. 

Pred niekoľkými dňami bol predseda vlády na kontrolnom dni na ministerstve spravodlivosti a v spoločnosti ministra Borisa Suska, poslanca Tibora Gašpara (obaja Smer) a svojich poradcov Mareka Paru a Dávida Lindtnera vyzýval na pôde ministerstva spravodlivosti na disciplinárne stíhanie členov senátu 5T v súvislosti so svojvôľou pri rozhodovaní, ktorú im vyčíta Ústavný súd. Minister spravodlivosti je pritom disciplinárnym navrhovateľom. Reagoval na to predseda Najvyššieho súdu, že takéto vyjadrenia sú neprístojné. Nepopieram kritické hodnotenie senátu 5T, naopak, súhlasím, že v ich prípade ide o závažné podozrenia aj s možnosťou vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti. Ale je správne, aby sa tu miešali predstavitelia jednotlivých zložiek moci, vrcholný predstaviteľ výkonej moci – premiér, potom člen parlamentu – predseda výboru pre obranu a bezpečnosť, poškodení advokáti a spoločne na pôde ministerstva spravodlivosti vyzývali na disciplinárne stíhanie sudcov? 

Podľa mňa to nie je šťastné, ale považujem to za správne a vysvetlím prečo. Nie je možné, aby Ústavný súd konštatoval evidentnú zaujatosť a týmto sudcom sa to prepečie, nikto si to nevšíma. Vezmite si prípad doktora Trubana, kde bolo ihneď iniciované disciplinárne konanie (ide o prípad sudcu Špecializovaného trestného súdu Michala Trubana, ktorý bol na návrh predsedov Súdnej rady Jána Mazáka a špecializovaného súdu Jána Hrubalu disciplinárne potrestaný preto, že sa sám nenamietal z rozhodovania o väzbe podnikateľa Norberta Bödöra, M. Mandzák obhajoval M. Trubana v disciplinárnom konaní, Ústavný súd nedávno prijal sťažnosť M. Trubana proti disciplinárnemu potrestaniu, pozn. autora). Ale prípad, kde je konštatovaná evidentná zaujatosť, sa má sudcom prepiecť? Prečo? Lebo sa povie, že to je v záujme nejakého vyššieho princípu? 

Je však v poriadku, aby vyzývali na disciplinárne stíhanie sudcov politici? Sami ste kritizovali v prípade pána Trubana, že na jeho disciplinárne stíhanie vyzýval vtedajší poslanec Juraj Šeliga.

No tu je ten problém, že posledné roky sa polícia, represívne zložky a trestné právo zneužívalo na politické ciele. Tento trend nastúpil v čase, keď sa pán Lipšic ako neprokurátor stal špeciálnym prokurátorom. Bol to základný problém. Nikdy nebol prokurátorom, nie je prokurátorom, je to prezlečený politik a jeho úkony som vnímal v prvom rade ako formu politického boja. Preto tu máme nezmyselnú kauzu Súmrak, preto tu máme kauzy ako dorovnávanie platov, preto je tu kauza Mýtnik. Je to spôsob vedenia politiky. Ak pán Matovič vydá tlačovú správu o úsporách na finančnej správe, že to, čo stálo milión, malo podľa Matoviča stáť 40-tisíc eur, a neskôr ňou prokurátor Ondrej Repa argumentuje a žiada túto Matovičovu tlačovú správu vykonať na súde ako dôkaz, tak čo je to? Čistá politika, čistý politický proces. Takže títo poškodení politici, ktorí do toho boli vtiahnutí, samozrejme, na to reagujú a reagujú na to spôsobom, aby sa niečo také v budúcnosti neopakovalo. Je to úplne legitímne. Trestné konanie nemôže slúžiť na takéto politické ciele.

Od 15. marca je účinná novela Trestného poriadku, podľa ktorej prokurátor mal do desiatich dní doplniť zoznam benefitov a súd mal nasledovne bezodkladne rozhodnúť, či je v zozname aj nejaký nezákonný benefit. Špecializovaný trestný súd však doteraz prijal iba formálne rozhodnutia, že obžaloby spĺňajú náležitosti podľa novely Trestného poriadku. Ešte ani v jednom prípade neskúmal zákonnosť benefitov. V kauze Mýtnik senát píše, že v tomto štádiu konania mu neprislúcha súdu hodnotiť zákonnosť benefitov. Je tu však jednoznačný úmysel zákonodarcu, aby sa toto skúmalo aj v rozpojednávaných kauzách. Ak teraz Špecializovaný trestný súd hovorí, že teraz nie, tak kedy? 

Myslím si, že toto je evidentne nesprávny postup a verím, že neskoršou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu bude prelomený.

Z uznesenia v kauze Mýtnik vyplýva, že ste namietali zákonnosť benefitov a úplnosť zoznamu, ktorý predložil prokurátor. Prečo? 

Výklad, ktorý zvolil Špecializovaný trestný súd nie je v poriadku, pretože znamená, že prokurátor mohol ako benefit doložiť aj jednu dohodu o vine a treste, a súd sa môže tváriť, že je to všetko. Treba sa vysporiadať s námietkami obhajoby, či sú tam všetky benefity. 

A tie sú teda aké?

Napríklad zo stanoviska prokurátora O. Repu je evidentné, že v prípade pánov Imreczeho a Suchobu pani vyšetrovateľka iniciovala dohodovacie konanie vo vzťahu ku kauze Mýtnik. Súd návrh dohody nevidel, ale konštatoval, že prokurátor ju doplnil. To je absurdná situácia. Samotný prokurátor to v prípise označuje za benefit, ale nedoloží návrh a súd konštatuje, že je to v poriadku. Nevieme, čo je v návrhu, za akých podmienok bola dohoda uzatvorená, akých konkrétnych skutkov sa týka, či je to legalizácia alebo porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku, ako sú právne kvalifikované.

Prečo je to dôležité vedieť?

To ukazuje prípad pani Rovčaninovej (Jana Rovčaninová, konateľka spoločnosti Allexis Michala Suchobu, pozn. autora). Jej prokuratúra v dohode odobrala určitú právnu kvalifikáciu (v porovnaní s obvinením, pozn. autora) tak, aby mohla dostať podmienku. 

Riešite aj to, v akom stave sa nachádza trestné stíhanie pánov Imreczeho a Suchobu, ktorí boli pôvodne trestne stíhaní v spoločnom konaní, ale potom boli vylúčení na samostatné stíhanie?