Predsedníčka Z. Dlugošová: Či chrániť policajtov je na debatu, ale tá nevyzerá takto

Predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti ZUZANA DLUGOŠOVÁ pripúšťa, že príslušníci Policajného zboru nemusia mať prístup k statusu chráneného oznamovateľa, ale zákon podľa nej nemožno zmeniť bez poctivej diskusie a analýzy alternatív. „Je mi ľúto, že ako štát aj ako spoločnosť rezignujeme na komplikovanejšie systémové debaty,“ hodnotí. 

Upozorňuje, že policajti podľa zistení úradu nedôverujú inšpekcii a vnútornému systému nahlasovania nekalej činnosti a preto sa jej nateraz nezdá rozumné, aby prišli o prístup k statusu chráneného oznamovateľa: „Tu sme v stave, že jednoducho to celé ideme zrušiť a vôbec sa nevenujeme tomu, čo potom, akú sú alternatívy.“

To, či zo strany ministerstva vnútra bolo suspendovanie policajtov okolo Jána Čurillu odplatou, zodpovie až súd a môže to trvať roky: „Ráta sa zrejme aj v tejto šachovej partii, ak to tak mám nazvať, že tieto konania môžu trvať dlho.“

V rozhovore vysvetľuje, prečo je podľa nej nezmysel, aby sa zamestnávateľ mohol brániť proti tomu, že jeho pracovník získal status chráneného oznamovateľa: „Ak chce zamestnávateľ chráneného pracovníka preradiť alebo prepustiť, tak musí žiadať o súhlas úrad, ak ho nedáme, tak tam vzniká zásah do práv zamestnávateľa. Nie samotným poskytnutím preventívnej ochrany zamestnancovi.“ 

Zavedenie revízneho postupu podľa nej ohrozí prešetrovanie samotných oznámení, pretože zamestnávateľ sa pri odvolaní dozvie jeho podrobnosti. „Dochádza k demontáži tohto inštitútu,“ tvrdí. 

Napriek tomu vidí zmysel ďalšej existencie úradu aj v pokračovaní svojej misie vo funkcii: „Celá infraštruktúra ochrany oznamovateľov je oveľa širšia ako statusy chránených oznamovateľov.“

Vidíte niečo pozitívne na súčasnej verejnej debate o ochrane oznamovateľov? Ak prehliadnem kampaň Nemlčať je zlato, tak nikdy predtým nebola táto téma stredobodom pozornosti.  

Áno, mediálnymi výstupmi sa zvyšuje poznateľnosť úradu. Zvyšuje sa poznanie všetkých obyvateľov Slovenska o tom, že máme zákon na ochranu oznamovateľov. Ale neviem, či táto pozitívna stránka vyváži znižujúcu sa dôveryhodnosť verejných inštitúcií, ktorá ide ruka v ruke s medializovanými prípadmi. Ich súčasťou je totiž flagrantné porušenie zákona. Signál, ktorý vysielajú mocní obyvateľom, je, že v prípade, ak im ide o veľa, tak sa pravidlá nemusia rešpektovať. 

Na Slovensku je momentálne bezmála šesťdesiat chránených oznamovateľov. Od začiatku debaty o prípadnej zmene zákona sa ozvali úradu, že sa cítia byť ohrozenejší? Napríklad zo straty ochrany.

Nekomunikujeme o tom, čo nám oznamovatelia hovoria a aké majú obavy. Áno, novelou, ktorá je dnes v parlamente v skrátenom legislatívnom konaní, sa vytvára možnosť revidovať všetky statusy chránených oznamovateľov, ktoré boli udelené aj v minulosti. Tie sa udeľujú od roku 2015, neprišli na svet s úradom. Podľa novely môže byť táto ochrana revidovaná a zamestnávatelia môžu žiadať o jej prípadné zrušenie. Je to brutálny zásah do právnej istoty oznamovateľov, pretože za istých okolností do toho išli, mali určitú právnu garanciu, že budú mať ten status. S tým je späté zverejnenie identity oznamovateľa. Po udelení statusu je totiž zamestnávateľ informovaný, že má na pracovisku chráneného oznamovateľa spolu s jeho menom a priezviskom. Ak sa budú tieto ochrany po novom revidovať, prokurátor má uvádzať aj dôvody udelenia ochrany a vzápätí môžu byť zrušené. Človek ostane takpovediac obnažený a veľmi zraniteľný.

Kto dnes tvorí väčšinu oznamovateľov? Sú to verejní zamestnanci? Súkromní? Manažéri? Rádoví pracovníci?

Musím to vysvetliť zoširoka. Politici často nesprávne komunikujú, že úrad celú ochranu vymyslí, udelí a potom drží nad zamestnancom ochrannú ruku, aby sa nedal prepustiť. Systém je nastavený oveľa objektívnejšie a oveľa spravodlivejšie. Ochranu nedáva úrad, ale príslušná inštitúcia, ktorá podozrenie preveruje – prokurátor, Úrad pre verejné obstarávanie, inšpektorát práce a tak ďalej. Oznamovatelia sa obracajú pritom na tieto orgány. Náš úrad do toho vstupuje až vtedy, keď vznikne reálne konflikt medzi chráneným zamestnancom a zamestnávateľom. Sme vždy notifikovaní, že určitý človek ochranu dostal. Vidíme z notifikácií, o akú pracovnú pozíciu ide a akého zamestnávateľa, ale nevyhnutne nepoznáme presnú pracovnú náplň. Drvivá väčšina chránených oznamovateľov sú z prostredia verejnej správy. Je to zhruba 90 percent zo všetkých a zvyšná desatina je zo súkromného sektora.

Koľko príslušníkov Policajného zboru je medzi nimi? Je to ten počet osem ľudí (šiesti čurillovci, niekdajší bývalý viceprezident Policajného zboru Branko Kišš a vyšetrovateľka Diana Santusová, pozn. autora)? 

Nemám presnú informáciu, ale je ich trochu viac. Tí príslušníci, ktorých príbehy boli medializované, nie sú jediní so statusom chráneného oznamovateľa.

(Až po nahratí rozhovoru vyšlo najavo, že iba v kauze Rozuzlenie bolo prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry udelených jedenásť statusov chránených oznamovateľov, pozn. autora)

Boli policajti medzi chránenými oznamovateľmi aj v minulosti? Pretože súčasná koalícia nastoľuje otázku, či na to tí policajti neprišli iba teraz.  

Neviem presne odpovedať, pretože my na Úrade na ochranu oznamovateľov evidujeme tieto statusy od septembra 2021. Máme iba všeobecnú informáciu, pretože ani to, že vidíme ako zamestnávateľa Ministerstvo vnútra SR neznamená, že ide o príslušníka Policajného zboru, môže ísť aj o civilných pracovníkov rezortu. Neviem teda potvrdiť ani vyvrátiť, že v minulosti by boli medzi chránenými oznamovateľmi policajti. Odkedy úrad funguje, tak boli (ochrany) udelené policajtom iba v tomto roku. Ale toto predsa nemôže byť argument, aby sme ich akokoľvek spochybnili a znevážili. Množstvo ľudí o ochrane oznamovateľov nevedelo, mnoho politikov o nej nevedelo. Nemôže byť predsa diskvalifikačným kritériom to, že niekto si všimne práve teraz právnu úpravu, využije ju v rámci svojej situácie – hovorím využije, nie zneužije – vyhodnotí si to a povie, že by mu tento inštitút mal patriť.

Práve to zneužitie je pointa kritiky. Nepredstavuje problém, že tu existuje otázka dobromyseľnosti ich konania pri získaní statusu? Nepriťažuje im, že si neuplatňovali ten status od samého začiatku? Pretože oni v určitom čase v minulosti podali trestné oznámenie, o ochranu nežiadali a následne boli v danej trestnej veci vypočutí ako oznamovatelia a zrazu ochranu žiadali a to už bolo zrejmejšie, že smerujeme k politickým zmenám.