Profesor Tomáš Strémy: Nižšie tresty sú pre spoločnosť výhodnejšie, ale presvedčiť o tom verejnosť je ťažké

„Naratív, že vysoké trestné sadzby budú odrádzať páchateľov a nebudú páchať trestnú činnosť, nefunguje tridsať rokov. Prečo si myslíme, že bude fungovať?“ vraví profesor trestného práva z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave TOMÁŠ STRÉMY, ktorý sa špecializuje na restoratívnu justíciu. Už dvadsať rokov patrí k popularizátorom iných trestov než je zatváranie páchateľov do väzníc. „Dodnes sme vyprodukovali zhruba dvetisíc strán verejne dostupnej odbornej tvorby a výskumov, ktoré potvrdzujú, že trest odňatia slobody za každú cenu nie je zmysluplný.“ Novely trestných predpisov sú podľa neho odvážne, ale chýba diskusia a viac času, aby sa na ne prax pripravila.

Čím je spôsobené to, že vo verejnom diškurze fetišizujeme trest odňatia slobody? Akoby sme ho vnímali ako jediný spravodlivý a správny, ktorí uspokojuje našu túžbu po potrestaní páchateľov.  

Vo svojej podstate kopírujeme predchádzajúci režim v Československu, respektíve v bývalom východnom bloku, kde prevládali prvky takzvanej retributívnej justície. V takom systéme je prioritou potrestať páchateľa tak, aby išiel do väzenia. Je to vzťah predovšetkým medzi štátom a páchateľom. Naproti tomu v restoratívnej justícii je do tohto dvojstranného vzťahu – dialógu prizvaná obeť (poškodený) trestného činu.

Nie je odpor k restoratívnej justícii spôsobený potom tým, že pri ekonomickej trestnej činnosti alebo korupcii sme častokrát poškodení všetci a ťažko si predstaviť primeranú hodnotu odškodnenia a prirodzene máme sklon inklinovať k trestu odňatia slobody ako akémusi univerzálnemu trestu?

V súčasnej retributívnej justícii sa nám však častokrát stáva, že keď už páchateľ nastúpi do výkonu trestu odňatia slobody, tak podľa kriminologických výskumov odsúdený už nemá záujem ďalej nahradiť spôsobenú škodu. A to preto, lebo páchateľ vníma výkon trestu ako zadosťučinenie, ktorým už splatil svoj „dlh“ spoločnosti. Keď tam strávi desať rokov, nie je ochotný zaplatiť odškodné poškodeným. Napríklad všetky druhy podvodov, kde je škoda veľkého rozsahu 133-tisíc eur a viac, tak tí páchatelia idú do výkonu trestu odňatia slobody na desať až pätnásť rokov. V lepšom prípade uzatvoria dohodu o vine a treste na šesť alebo osem. Po troch štvrtinách, teda piatich rokoch môžu ísť podmienečne von. O ochote či motivácii nahradiť škodu 200-tisíc eur už veľmi nemožno hovoriť. Povie si, že si to odsedel. Potvrdzujú to kriminologické výskumy všade vo svete.

Ako ste sa dostali k restoratívnej justícii?

Po príchode zo štúdia v Austrálii v roku 2005 som sa vrátil na Právnickú fakultu Trnavskej univerzity, kde som sa ako súčasť vedeckej školy profesora Gustáva Dianišku odhodlal na hlbšiu štúdiu teórie reintegrovaného zahanbenia od známeho austrálskeho kriminológia Johna Braithwaitea (autor známej publikácie Crime, Shame & Reintegration z roku 1989 o tom, že prístup súčasného trestného súdnictva pri trestaní skôr zhoršuje kriminalitu, pozn. autora). Prvé vedecké výstupy sme publikovali v Justičnej revue vo vydaní 1/2009. Snažili sme sa naše výsledky orientovať už toho času na propagáciu restoratívnej justície. Nezabudnem na rok 2012 a 2013, keď sme uspeli s projektom APVV (Agentúra na podporu výskumu a vývoja, pozn.) na tému „Restoratívna justícia a alternatívne tresty“ a niektorí kolegovia mi hovorili, že to je niečo, čo sa na Slovensku „ťažko“ presadí. Dodnes sme vyprodukovali zhruba dvetisíc strán verejne dostupnej odbornej tvorby a výskumov, ktoré potvrdzujú, že trest odňatia slobody za každú cenu nie je zmysluplný.

Nahrávame v štvrtý deň verejnej diskusie o novelách trestných predpisov. Sme v roku 2023, ale neukazujú niektoré vyslovené poznámky k znižovaniu trestných sadzieb či posilneniu alternatívnych trestov, že nie sme ako spoločnosť pripravený odchýliť sa od toho, že trest odňatia slobody je jediný správny?