Sudca D. Petričko: Treba zmeniť priestupkový zákon a zaviesť aj trest povinnej práce

Novela Trestného zákona znížila tresty za ekonomické trestné činy, skrátila premlčacie lehoty a zvýšila hodnoty škôd, od ktorých závisí aj to, či je krádež trestným činom alebo priestupkom. Generálny riaditeľ sekcie restoratívnej a alternatívnej justície ministerstva spravodlivosti a sudca Mestského súdu Košice DANIEL PETRIČKO v rozhovore vysvetľuje, čo sa deje na súdoch od 6. augusta 2024, kedy novela nadobudla účinnosť.

Žiadne masové prepúšťanie väzňov to však nie je. „Z výkonu väzby bolo prepustených 33 ľudí, v dôsledku zániku trestnosti dôjde k prepusteniu ďalších asi 160,“ povedal.

Trestní sudcovia naprieč Slovenskom podľa neho v prvých hodinách po účinnosti novely prioritne riešili väzobné trestné stíhania – či došlo k premlčaniu stíhaného skutku alebo zániku trestnosti pre zníženie výšky škody. Ak áno, obvinených bolo treba bezodkladne prepustiť. 

Do 6. septembra zas musia súdy zanalyzovať, v ktorých uzatvorených kauzách treba nanovo uložiť nižšie tresty. „Presné počty sa nedajú predikovať, pretože treba otvoriť každý jeden spis a zistiť, aký vplyv naň bude mať novela,“ hovorí D. Petričko.

Súdy sa postupne dostanú aj k tomu, aby začali posúvať spisy okresným úradom na prejednanie priestupkov. Pôjde napríklad o prípady drobných krádeží, ktoré po novele už nie sú trestným činom. V rozhovore odhadol, že zo súdov sa takto môžu na úrady presunúť nižšie tisíce prípadov. Ale ďalšie sa nachádzajú na polícii v predsúdnej fáze a aj z nich sa bude množstvo posúvať na okresné úrady. 

„Určite to pocítia. Nechceme však byť alibisti a sami prichádzame s návrhom riešenia,“ reaguje D. Petričko. Ministerstvu vnútra, pod ktoré spadá priestupkové právo, už navrhli konkrétne riešenia.

„Je podceňované, hoci práve to by malo byť podstatným filtrom protiprávneho konania. Aj v priestupkovom konaní by mali existovať sankcie na mieru. Bolo by dobré zaviesť napríklad trest povinnej práce. Človek, ktorý nemá peniaze, má zdravé ruky. A myslím, že by to ocenila aj komunita,“ hovorí.

Okrem toho kolegom z ministerstva vnútra navrhujú, aby aj v priestupkovom konaní existovalo niečo ako trestný rozkaz –  v jednoznačných prípadoch by vinníkovi došlo z okresného úradu rovno rozhodnutie o vine a treste. Buď by sa s ním stotožnil a akceptoval trest alebo by proti nemu podal odpor. O zmenách spoločne rokujú ministerstvá spravodlivosti a vnútra. Zmeny v priestupkovom zákone by mohli predstaviť na budúci rok.

D. Petričko sa špecializuje na restoratívnu justíciu a alternatívne tresty. Novela napríklad umožní, aby sa odsúdení dostali z väznice domov s elektronickým náramkom, ak im súd premení zvyšok trestu na domáce väzenie. Nie je to však automatické, upozorňuje sudca.

„Navrhovať premenu môžu riaditelia ústavou na výkon trestu a nie je na to automatický nárok. Nakoniec o tom rozhodne sudca. Nie všetci, ktorých riaditelia navrhnú, ale nakoniec aj budú prepustení. Častokrát zlyhá napríklad technika,“ upozorňuje. 

Nie všade majú monitorovacie náramky signál, v prípade odsúdených zo sociálne vylúčených skupín zas môže byť problém s elektrinou alebo neexistenciou stáleho domova. 

Problém je aj so zastaranosťou monitorovacej techniky – ministerstvo preto už obstaráva nové náramky. Slovensko má zároveň nedostatok probačných úradníkov, ktorí sú podľa D. Petrička skôr terénnymi pracovníkmi a majú byť v pravidelnom kontakte s odsúdenými na slobode.

„Máme súdy, kde na jedného probačného úradníka pripadá 160 vecí, čiže kvalita služby je nízka, nie že by oni nechceli, ale to sa jednoducho nedá kapacitne zvládať,“ upozorňuje. Nových úradníkov chce ministerstvo financovať z eurofondov. 

V rozhovore hovorí aj o projektoch, ktoré napomáhajú odsúdeným naspäť začleniť sa do spoločnosti a aspoň sčasti odčiniť, čo spôsobili. Upozorňuje, že nie je správne očakávať, že v rámci restoratívnej justície teraz dôjde k početným stretnutiam medzi páchateľmi a ich obeťami. „Aj v západných krajinách je bežný prax, že sa takéto stretnutia realizujú v jednotkách prípadov. Je to tak zdravé.“ 

Ponúka aj vlastné vysvetlenie toho, prečo máme vo verejnej diskusii sklon preferovať nepodmienečné tresty odňatia slobody pred inými formami potrestania páchateľov.

„V poslednej dobe máme syndróm krvavých očí. Každý musí byť tvrdo potrestaný za akýkoľvek trestný čin, čo je krátkozraké. Ak nastúpi do výkonu trestu, automaticky prichádza o prácu, narušia sa mu rodinné vzťahy... Už nikto nehľadí na to, že po návrate na slobodu sa taký človek stane našim susedom,“ vysvetľuje.