Ústavný súd: Textové online prenosy z pojednávaní sú zakázané, treba na ne súhlas

V najbližších týždňoch alebo mesiacoch sa asi zmení spôsob, akým médiá informujú o súdnych procesoch. V najsledovanejších prípadoch je teraz štandardom, že novinári o dianí na súde reportujú v reálnom čase cez online textový prenos, takzvanú minútu po minúte.

V praxi to funguje tak, že reportér príde na pojednávanie, sleduje správanie a vyjadrenia sudcov, účastníkov konania, svedkov či znalcov, robí si poznámky z prečítaných listín a toto dianie v reálnom čase zhrnie do niekoľkých odsekov, ktoré s oneskorením najviac niekoľko desiatok minút zverejní. Súčasťou konkrétnej minúty sú priame citácie vyjadrení či autentické opisy atmosféry na súde.

Na takéto reportovanie netreba žiaden súhlas, stačí prísť na pojednávanie. Práve to sa teraz môže zmeniť.

Ústavný súd totiž pred tromi týždňami prvýkrát zaujal stanovisko (I. ÚS 318/2023) k online textovým prenosom z trestných pojednávaní (sťažovateľom bol autor tohto newslettra, pozn.).

Minúta po minúte je podľa Ústavného súdu rovnocenná so zvukovým prenosom (streaming). „V reáliách súdneho konania je zrejme možné bez výhrad pripodobniť zvukový prenos k prenosu informácií prostredníctvom bezprostredných citácií, a to najmä na základe ich podstatného znaku, ktorým je vtiahnutie verejnosti do deja hlavného pojednávania v konkrétnom čase, pričom rozdiel spočíva v podobe prenosu informácie,“ konštatujú ústavní sudcovia Jana Baricová, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

Práve tento výklad ovplyvní novinársku prax najviac, pretože na zvukový prenos treba podľa Trestného poriadku predchádzajúci súhlas. Bez neho je prenos zakázaný. Po rozhodnutí Ústavného súdu to rovnako platí pre minútu po minúte.

Ak sudca textový prenos odsúhlasí, v záujme zachovania rovnováhy medzi právom na informácie a verejným záujmom na nerušený priebeh trestného konania môže minútu podmieniť. Napríklad tým, že novinári smú o dianí na pojednávaní informovať s oneskorením iks hodín alebo až po vykonaní konkrétneho dôkazu.

Nakoľko sa zákaz online textových prenosov rozšíri, závisí najmä od ochoty sudcov ísť do priamej argumentačnej konfrontácie s novinármi a schopnostiach novinárov byť sudcom dobrým oponentom. Sudcovia pritom nemajú vo zvyku komunikovať so zástupcami verejnosti v priebehu hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia (iba v prípade, že ide o nespratníka, ktorého treba napomenúť alebo vykázať z miestnosti). Teraz však bude nevyhnutné, aby sa novinár prihlásil a požiadal o súhlas s textovým prenosom. Dá mu však vôbec predseda senátu alebo samosudca slovo?

Verejnosť má právo obrátiť sa na senát. S interakciou medzi sudcom a verejnosťou súvisí aj druhé dôležité posolstvo rozhodnutia Ústavného súdu. Ak predseda senátu nedá súhlas s textovým prenosom a novinár s tým nesúhlasí, môže žiadať, aby o tom rozhodol senát. Viackrát v minulosti som to skúšal. Bezúspešne. Sudcovia argumentovali, že právo žiadať o senátne rozhodnutie majú iba účastníci konania, verejnosť nie. Ústavný súd však teraz rozhodol, že toto právo patrí aj novinárom alebo komukoľvek z verejnosti, kto sa cíti byť ukrátený zákazom nahrávania alebo neodsúhlasením textových prenosov.

V prípadoch, ktoré súdia samosudcovia, senátne rozhodnutie nie je možné a novinári môžu nesúhlas s textovým prenosom napadnúť rovno na Ústavnom súde.

Ak umožníme, aby novinári a sudcovia medzi sebou interagovali v priebehu hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia, je to riziko, varoval v odlišnom stanovisku k rozhodnutiu o neúspešnej predchádzajúcej ústavnej sťažnosti (III. ÚS 485/2022) k online prenosom ústavný sudca Peter Straka.

„Aj na mediálnom trhu existuje istá forma zdravého súperenia. Je pochopiteľné, že každé médium sa snaží prísť čo najskôr s konkrétnou informáciou a predbehnúť svojich konkurentov. Rovnako existuje a je prítomná aj snaha o zabezpečenie exkluzivity, čo by mohlo práve v analyzovanom kontexte vytvoriť platformu na súperenie aj na súdnom pojednávaní, kde bude každý chcieť ‚dostať slovo‘. Z pojednávania by sa tak stala neplánovaná tlačová konferencia súdu, čo by bol jav nežiaduci a nebojím sa povedať, že až ústavne neakceptovateľný. Je veľmi dôležité nezabúdať na to, že ak má spoločnosť vysoké očakávania od súdneho verdiktu, súd musí mať aj pokoj a ergonomické podmienky na svoju prácu,“ uviedol P. Straka. V odlišnom stanovisku sa preto zamýšľa, že by bolo dobré zmeniť zákon tak, aby sa konfrontácia s novinármi diala písomne pred pojednávaním, nech sa minimalizuje vplyv na súdenie.

I. senát Ústavného súdu síce aktuálne rozhodnutie k online textovým prenosom na viacerých miestach formuloval empaticky k novinárom, ale napriek tomu ponechal mnohé dôležité otázky nezodpovedané a obmedzil sa na konštatovanie, že tu nie je na riešenie akademických sporov a preventívnu ochranu ľudských práv. Spomeniem dve.

Čo je to bezprostredná citácia? Celý spor začal opatrením predsedu Špecializovaného trestného súdu, v ktorom sa píše, že „informovanie o hlavnom pojednávaní bezprostrednou citáciou je rovnocenné so zvukovým prenosom a zakazuje sa“. Preto sa riešila zdanlivo banálna otázka, čo je to bezprostredná citácia?

I. senát Ústavného súdu správne píše o doslovnom prepise, priamej, obsahovo bezprostrednej citácii a autentickom opise diania na súde. Keď sa v iných častiach rozhodnutia vyjadruje k snahám predísť ovplyvňovaniu svedectiev skoršími výpoveďami, tak bezprostrednosť rámcuje aj časovo – bezprostredné je instantné, to, čo je okamžite dostupné potencionálnym svedkom.

Prečo je pre novinárov vyjasnenie bezprostrednosti tak dôležité? Pretože aj Ústavný súd vyslovene uznáva, že pri zákaze minút je možné priebeh pojednávania alebo zasadnutia sledovať a „neskôr o tom informovať“. No kedy a ako informovať? Ak je zakázané bezprostredné informovanie a nevieme, čo konkrétne to znamená, smú sa neskôr zverejňovať priame bezprostredné citácie a autentické opisy? A kedy je neskôr? Hodinu po prejave, o ktorom chce novinár informovať? Po skončení hlavného pojednávania, čo môžu byť aj mesiace alebo roky? Alebo po skončení pojednávacieho dňa?

„Momentálne nič nebráni tomu robiť si poznámky o priebehu pojednávania formou offline minúty po minúte a následne to publikovať v súhrnnej podobe,“ upozorňuje na slabé miesto rozhodnutia právnik Vladimír Sedliak z advokátskej kancelárie Falath & Partners, ktorá ma v tomto prípade zastupovala pred Ústavným súdom. „Myslím si, že pri spracovaní súhrnnej reportáže má novinár dokonca väčšiu možnosť vložiť do článku aj svoje vlastné úvahy, dojmy, polemiky a tak ďalej, ktorými môže budúcich svedkov ovplyvniť viac než v prípade, že oni sami si bezprostredne čítajú faktický priebeh pojednávania formou minúty po minúte,“ dodal advokát a partner kancelárie Ján Falath.

Neexistuje miernejšie riešenie? Pre novinársku prax je nepríjemné, že podľa I. senátu Ústavného súdu stačí na zákaz zvukového záznamu a nesúhlas s online textovým prenosom málo – iba odkaz na verejný záujem, aby výsluchy svedkov neboli ovplyvnené predošlými výsluchmi iných osôb. Ústavný súd žiadne dodatočné požiadavky všeobecným súdom nedal.

V. Sedliak upozorňuje, že súd sa bližšie nevyjadril ani k proporcionalite takéhoto zásahu. Nezodpovedal teda otázku, prečo je neodsúhlasenie minút v záujme ochrany kvality svedeckej výpovede najmiernejšie riešenie. „V sťažnosti sme pritom vymedzili argumenty, ako môžu súdy zasiahnuť do práv menej a nie vyhlásiť paušálne na prvom pojednávaní, že sa zakazuje zvukový prenos, vrátane minúty po minúte na všetky pojednávania,“ hovorí V. Sedliak. „Predseda senátu mohol obmedziť právo na zhotovenie bezprostredných citácií len napríklad na účely výpovede svedkov, dokazovania a podobne, čím by mohol byť vhodne naplnený princíp proporcionality,“ uvádza V. Sedliak príklad miernejšieho opatrenia a dodáva ďalší: „Mohol napríklad predvolať svedkov na rovnakú hodinu a izolovať neskôr vypočúvaných svedkov po dobu, pokiaľ nebudú vyslúchaní.“

„Ak svedkovia, ktorí majú byť v daný deň ešte len vypočutí, nemajú telefóny, pretože im boli odobraté, tak si minúty nemajú ani ako prečítať. Toto je podobné opatrenie, o ktorom sme písali v sťažnosti, že je možné izolovať svedkov, čo splní sledovaný cieľ rovnako, ale s tým rozdielom, že minútu po minúte nie je potrebné zakázať,“ uvádza príklad J. Falath.

Čo sledujem. I. senát Ústavného súdu v rozhodnutí okrajovo spomenul, že pri pohľade na moju doterajšiu kvalifikovanú novinársku činnosť si musím „byť dostatočne jasne vedomý hrozieb, ktoré bezhraničné zverejňovanie informácií z hlavného pojednávania môže živiť vo vzťahu k rozhodnutiam súdov“. Odpovedám, že som si toho vedomý.

K obom ústavným sťažnostiam ma však neprimäla snaha o obranu bezhraničného zverejňovania informácií z hlavných pojednávaní. Úmyslom bolo vytvoriť na platforme ústavnej sťažnosti priestor na vyjasnenie pravidiel online textových prenosov medzi novinármi a všeobecnými súdmi, čo veľmi presne pomenúva v 17. bode svojho odlišného stanoviska sudca P. Straka.

Zdá sa totiž, že sudcovia všeobecných súdov sa postupne snažia dostať pod kontrolu bezbrehé informovanie o trestných konaniach (čo je legitímne), ale deje sa to za situácie, že Trestný poriadok je v tomto smere zastaralý a na informačné možnosti 21. storočia vôbec nebol pripravený (čo je problematické). Vkladal som preto nádej do Ústavného súdu, že výkladom tento nedostatok preklenie, pretože potrvá mesiace až roky (ak vôbec), kým to vyrieši zákonodarca, ale novinárska ani justičná prax na to nepočká. V obmedzovaní práva na informácie bez explicitného zmocnenia a jasných pravidiel pritom vidím významné hrozby rovnako ako v onom bezhraničnom zverejňovaní informácií z hlavných pojednávaní.

Drobky

• Keď Ústavný súd 8. júna predbežne prerokoval ďalšie dve sťažnosti policajtov okolo vyšetrovateľa NAKA Jána Čurillu v súvislosti s odpočúvaním ich pracoviska a prijal ich na ďalšie konanie, išlo o neobyčajne rýchle rozhodovanie. Ide o sledovaný prípad, ktorý súvisí s napätými vzťahmi medzi predstaviteľmi orgánov presadzovania práva. Kancelárie NAKA odpočúvala najprv SIS a neskôr policajná inšpekcia pre podozrenie, že vyšetrovanie veľkých protikorupčných prípadov je manipulované. Posledné sťažnosti boli Ústavnému súdu doručené 25. mája, na prerokovanie boli pripravené za 14 dní a uznesenie o ich prijatí bolo napísané obratom, expedované bolo v piatok 9. júna. Ich prvé tri sťažnosti Ústavný súd pripravoval na predbežné prijatie 440 dní (III. senát), štvrtú 154 dní (I. senát). Ústavný súd mi sprístupnil dáta o rozhodovaní IV. senátu Ústavného súdu z 8. júna. Ukazujú, že v ten deň síce tak rýchlo nerozhodol o žiadnej inej sťažnosti, ale môže ísť o náhodu – pretože prerokoval vtedy viaceré sťažnosti, pri ktorých od doručenia uplynuli tri až štyri týždne, čo sa v porovnaní s dvomi týždňami nejaví ako podstatný rozdiel. Rýchlosť sa však dá legitímne vysvetliť napríklad tým, že Ústavný súd už pozná podrobnosti argumentácie odpočúvaných policajtov a nebolo ju preto treba detailne skúmať. Zároveň to nasvedčuje tomu, že dôjde k spojeniu s predchádzajúcimi sťažnosťami, ktoré sa postupne skoncentrovali v III. senáte (sudcovia Robert Šorl, Peter Straka a Marin Vernarský) a rozhodnutie sa dá očakávať v najbližších mesiacoch, možno ešte do parlamentných volieb.
• Aktuality.sk vysvetlili podstatu podozrení z tunelovania organizácie ČESMAD; ide o prípad, v ktorom je trestne stíhaná aj Lenka Ivanová, ktorej sťažnosť na plošné zaistenie majetku rieši Európsky súd pre ľudské práva. Ide o menovkyňu správkyne Lenky Ivanovej, ktorá je trestne stíhaná v súvislosti s konkurzom odsúdeného daňového podvodníka Ladislava Bašternáka.
• Predseda trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave a člen Súdnej rady Peter Šamko v nedeľu upozornil na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky z 2. mája k nekritickému hodnoteniu svedeckých výpovedí v prípade, že sú jediným usvedčujúcim dôkazom. P. Šamko naň poukázal pravdepodobne preto, aby inšpiroval kolegov sudcov, prokurátorov a advokátov, no významné je tiež pre verejný diškurz. Rozhodnutie Ústavného súdu ČR totiž kritizuje predsudok, ktorý je pri hodnotení výpovedí svedkov obžaloby a spolupracujúcich svedkov zakotvený aj v médiách – vypovedajú pravdu, pretože boli poučení o následku krivej výpovede a predsa by neriskovali trestné stíhanie. „Odkaz na hrozbu sankcie v prípade krivej výpovede nie je dôkazom o vierohodnosti danej výpovede,“ uviedol Ústavný súd ČR. Navyše si všíma, že všeobecné súdy takto láskavo pristupovali k hodnoteniu svedkov obžaloby, ale ten istý prístup nezvolili pri hodnotení vierohodnosti svedkyne obhajoby – partnerky obžalovaného: „Rovnakému riziku sa vystavovala tiež priateľka sťažovateľa, čo prvostupňový súd nijak nezohľadnil.“
• Ústavný súd nevyhovel návrhu Najvyššieho správneho súdu na vyslovenie nesúladu Disciplinárneho súdneho poriadku. Najvyšší správny súd v návrhu upozornil, že ak je disciplinárne stíhaný prokurátor, tak o jeho stíhaní rozhoduje päťčlenný senát s dvomi prísediacimi prokurátormi, ktorí môžu mať tendenciu podriadiť sa prerokúvanému disciplinárnemu návrhu generálneho prokurátora, pretože od jeho vôle závisí ich kariérny rast a podobne. Preto sa podľa Najvyššieho súdu nezdá, že by išlo o nestranný senát. Ústavný súd (PL. ÚS 2/2023, rozhodnutie je dostupné online na webe súdu) túto obavu nemá a rozsiahlo to vysvetľuje systémom bŕzd a protiváh, ktoré podľa neho fungujú v rezorte prokuratúry. Okrem iného pripomína, že ani generálny prokurátor nie je v otázkach služobného pomeru podriadených prokurátorov akýsi neobmedzený vládca a musí konať iba na základe zákona a v jeho medziach.
• Ústavný súd prijal na ďalšie konanie návrh na vyslovenie nesúladu príliš tvrdých trestov na drogy. Táto téma rozdelila plénum Ústavného súdu už vo fáze predbežného prerokovania, keď s prijatím nesúhlasili štyria z dvanástich sudcov. Uznesenie o prijatí ani odlišné stanoviská zatiaľ neboli zverejnené.

Bez názvu je týždenný newsletter Adama Valčeka. Prináša komentovaný výber udalostí a jeho poznatkov z konkrétneho týždňa. Vychádza na adamvalcek.sk a trend.sk spravidla v nedeľu. V prípade, že máte akékoľvek pripomienky alebo námety, môžete ich poslať odpovedaním na tento e-mail.